Luy k nám prišiel ako ročný. Kúpila som ho vo zverimexe kde sa tlačil v akváriu s ďalšími 20-timy rovesníkmi. Plán bol: potkan. Avšak vo zverimexe ho nemali a drobné, červené myšacie očká len tak žiarili na samom spodku regála. Uvažovala som...bude to risk. 25 korún a už som si niesla krabičku a v nej chlpáča, doplatila niečo za jedlo a bolo. Premýšľam, čítam fóra a študujem. Starší jedinci sa ťažšie krotia. Prvý kontakt, ktorý mal so človekom bol s mojou kamarátkou, ktorá bez uváženia siahla do krabičky. Malé zvieratko sa vyľakalo a čo najrýchlejšie unikalo...kamarátkin reflex ho pleskol o chodník, ale nestratil duchaprítomnosť a zdrhal...krása však?...To mi len pomôže...stihla som ho chytiť a vrátiť do krabičky.

Na začiatkoch som sa myšky bála chytiť. Dávno pred ním sme mali škrečkov a tie boli neskrotené a jediné čo vedeli bolo hrýzť (časom sa to odnaučili a boli to úžasné stvorenia). Opatrne som sa ho dotýkala, nechala ho po mne loziť ale s pridržaním chvosta. Dlho netrvalo a už chodil kade tade.

Rodičia to vzali celkom fajn síce prvé dni bolo samé daj to preč a podobne. Museli sme riešiť jeho zápach...keďže myšacina nie je žiadna sláva. V dome nebude!!! Odsťahoval sa do domčeka-garáže, otcovej pracovne von. Cez teplé dni bola klietka na dvore v noci v garáži.

Klietku sme mali po škrečkoch. Myš je veľmi šikovné stvorenie a ten krpec sa zvládol precpať cez 1cm. Mnoom nebudem klamať že neutiekol. Utiekol asi 3 krát...ale všade dobre doma najlepšie. Myšiak sa vždy vrátil...:-)

S mačkami si rozumel dobre. Nebál sa ich. Z prítulných mačiek sa stali dravé šelmy ktoré mysleli len na jedno...zjesť tú vypasenú, bielu potvorku. Našťastie majú predo mnou rešpekt a moja varovné NIE ich zastavilo...nelovia ho...vedia že by som sa naštvala...

Prechádzky sa stali našou najobľúbenejšou činnosťou. Najčastejšie otázky boli: „Nebojíš sa že ti utečie?“ Mno mám ho pod kontrolou. Ako prechádzky vyzerali: myš voľne pustená na chodník...liezol po tráve naučil sa behať, skákať, jesť slnkom uschnuté dážďovky na zemi. Niekedy som ho brala von mimo dvora. Spal vo vrecku, v kapucni, sedel na pleci alebo utekal po ceste...bola to nádhera :-)..niekedy reaguje na privolanie...

Ostatný ľudia to berú rôzne. Niektorý s úškľabkom znechutene odstupujú, iný z diaľky pozorujú, niektorý odvážlivci sa dotknú, deti sa naňho vrhnú ako na hračku. Už sa mi stalo že jedna dáma s výskotom utiekla :-D. Rodičia ukazujú návštevám toho nášho tvora a hovoria: „toto privliekla naša dcéra, kto to kedy videl myš chovať?“ Potom chvália ako sa vracia po túlačke domov, ako ho môžem všade brať a čo sme s ním zažili.

Luy, myš laboratórna, sa stala členom našej rodiny a je s nami každý deň. Nedokážeme si bez neho predstaviť život. Nezáleží aké je zviera staré...skrotiť ho, naučiť ho niečo sa dá vždy...treba len mať trpezlivosť a vložiť do zvieratka veľa lásky a všetko bez násilia...