Po chrbte mi prešiel studený pot...svojim chladom mi spôsobil husaciu kožu ktorá mi prešla od končekov prstov na nohách cez celé telo, až po lopatky...moja kamoška by asi poznamenala: „cíciš tú husinu?“ Jej klasická ale trefná poznámka však nezaznela...Pozrela som priamo pred seba držiac v rukách slúchadlá od mojej modručkej mp3. Bola so mnou stále aj som s ňou zaspávala. Vyparila sa! Čo si len teraz počnem?...autobusom do školy cestujem hodinu a pol! Len vďaka modrej mp3 som to prekonala bez ujmu na psychickom zdraví!!! Doteraz som netušila aká je pre mňa vzácna. Brala som to ako samozrejmosť, ako niečo čo ku mne patrí ako napríklad môj krivý nos, moje veľké oči a moje papierové nechty...Vedela mi zdvihnúť náladu, upokojiť nervy a uspať ma ako nikto iný...a teraz po nej zostali len slúchadlá ktoré mi nemo ležali v náručí. Uvidím ju ešte niekedy, nezašliapal ju niekto?...možno ju našiel šofér autobusu a dal si ju do šuplíka...možno ju našiel ďalší cestovateľ v autobuse a zobral si ju zo sebou a možno ešte leží v autobuse a cestuje po tom našom záhorí...Kamarátky a kamaráti ma upokojovali...každých 10 minút so mňa vyliezlo len chabé: „Stratila som MP3ku“...a myšlienku na ňu mám doteraz...ale čo to všetko pre mňa znamená? Tak pekný zoznam:

 

1)      Cestujem hodinu a pol v autobuse...bez mp3 sa to bude zdať ako ešte väčšia večnosť...

2)      Ak budem mať zlú náladu neupokojím sa tak ľahko...

3)      Ťažšie sa mi bude zaspávať...

4)      Čo stratím to platím...mp3 kupovali rodičia a tak im to budem musieť nejako vrátiť...

5)      Svojím spôsobom som prišla o kus svojho srdca!!! :´(

 V minulosti som mala v nájdení strateného veľa šťastia...boli to veci pre mňa nadmieru cenné ale našli sa. Tak by sa to mohlo zasa opakovať.

   Napríklad som stratila náramok od mami...bola to len bižutéria no ja som v tom videla oveľa viac!!! Stratila som ho v zime...ani som o tom nevedela no asi za tri dni som si naň spomenula...ten hnusný pocit stratenia niečoho je taký skľučujúci...hľadala som všade nikde však nebol...mno prešiel mesiac a ja som už na náramok dááávno zabudla sneh sa topil vyšlo nejaké to slniečko...bola som pred domom a pod nohami sa mi niečo zaligotalo...odhrnula som topiaci sa lad a pod ním bol sloní náramok...skákala som od radosti ako splašená a každému ho ukazovala s tým najšťastnejším výrazom na tvári...

   Daľší príbeh bol o niečo horší ale o to oveľa tajuplnejší a zaujímavejší...strata mobilu je vždy nepríjemná vec. Ako nezodpovedné dieťa fákajúce sa po lese s kamoškami som ten môj mobil stratila. Veľmi ľahká, jednoduchá nokia...rodičia ma skoro zabili...mobil som mala asi pol roka...nemohli sme ho nájsť počasie bolo strašné. Vlhké obdobie po zime (asi)...mno hľadanie bolo uskutočňované výlučne v noci keďže sa šíria lepšie zvuky a v tme sa svietiaci display lepšie vidí...Temný les, nadávajúci rodičia, veľká zima a štekanie nemeckých ovčiakov z neďalekého domu a ja človek ktorý má smrteľný strach s líšok!!! V noci som nemohla spávať...počula som zvonenie mobilu...zvonenie ktoré som mala tak rada som tak rýchlo znenávidela...a aj dnes keď ho počujem spomeniem ako zle som sa cítila...Ten mobil som znenávidela ale túžila som ho nájsť ale už by som nezvládla mať ho...Nenašli sme ho...prešiel dlhý čas už som mala dávno nový mobil...jasné že čo najväčšiu rachotinu aby som nestratila veľkú cennosť...bolo 8 mesiacov po strate mobilu...zrazu mame volalo nejaké číslo...bolo to moje staré čislo!!! Vari ma prišiel strašiť duch? Po zodvihnutí telefonátu sa ozval mužský hlas...bol to Čech s celkom úprimným hlasom: „Dobrý deň našiel som mobil asi vášho syna som tam a tam a bla bla bla.“ Moja mama pozorne počúvala a neveriacky krútila hlavou...Čech vraj do našej oblasti prišiel na huby a našiel pri nejakom posede mobil v lístí. Iba tak zmotaný vo vlhkej tráve. V hoteli ho dal na nabíjačku a zavolal na číslo s názvom MAMA...Mobil bol stratený 8 mesiacov...Bol pod snehom, búrkami, horkými dňami, vlhké lístie, krúpy a čo ja viem čo ešte...Jediné čo na ňom nefungovalo bolo to že nesvietil display...nemal podsvietenie ale zobrazoval čas, fungoval reproduktor, volanie, batéria...a najzaujímavejšie bolo aj tak to že sa našiel deň pred skončením platnosti kreditu...kredit platil presne rok...a deň pred skončením sa vrátil majiteľovi...možno bolo tomu na nebesiach ľúto tých 150 korún ktoré by len tak vyprchali a tak mi ho vrátil nech to prevolám...avšak lepší pocit ako nájdenie strateného asi nepoznám!!!

   Môžem si za to sama...mojou nepozornosťou, blbosťou a debilitov...to mi práve hovorí mama...Strácam týmito činmi dôveru rodičov....

 

...som debil!!!...